- stredný s textom: СВЯТЫЙ ОТЧЕ НИКОЛАЮ ЗВОНОМЬ
ГОЛОСА ТВОЕГО ВЗЫВАЙ НАС КЪ ИСКРЕННОЙ
МОЛИТВЪ R. MANOUŠEK A SPOL. BRNO 1929 - veľký s textom: СВЯТІЙ АРХАНГЕЛЕ МИХАИЛЕ МОЛИ
БОГА О НАСЬ ГРЕШНЫХЪ LIAL R. MANOUSEK ČESKA
U BRNA R. 1948
Felenkovič – dedičný borovský cirkevný rod
Najstaršia zmienka o farárovi – popovi v Borove pochádza
z roku 1657. V urbári obce z uvedeného roku sa medzi poddanými
spomína istý Kuncsikoskit Pop Mikula. Prívlastok „pop“
znamená, že v obci určite vykonával funkciu farára. Obec však
nemala vyčlenené, na rozdiel od niektorých okolitých obcí,
samostatné popstvo. Teda obec bola v tom období filiálkou
niektorej z okolitých obcí – Habury alebo Medzilaboriec
a uvedený pop Mikula, zastupoval farára v jeho neprítomnosti.
Obec ako samostatná farnosť sa spomína až roku 1733. Táto
farnosť sa stala dedičnou farnosťou miestnej poddanskej rodiny
Felenkovičovcov z ktorej vzišiel samostatný cirkeny rod. Roku
1657 v obci žili dve rodiny tohto rodu - Stephan Filenkoviat a
Ihnat Filenkoviat a roku 1703 jedna rodina – Simko Felenko.
Roku 1733 borovským farárom sa spomína Basilius Felenkovič,
ktorý mohol byť synom Simka Felenka. O 13 rokovneskôr,okrem
Bazila Felenkoviča, farárom v Borove bol aj jeho syn Prokop (v
listine zapísaný ako Feligovics). Basil Felenkovič zomiera
pravdepodobne pred rokom 1750, pretože v uvedenom roku
farárom v obci bol iba Prokop. Z kanonických viztácii
mukačavského biskupa Emanuila Olšavského sa dozvedáme
o Prokopovi, že bol vysvätený za farára v Poľsku Ustrickym
(biskupom – poznámka autora), od vysviacky spravoval borovskú
farnosť a že bol ženatý. Roku 1788 sa ako farár spomína Teodor
Felenkovič, ktorý bol pravdepodobne synom Prokopa
Felenkoviča. Teodor zomiera pred rokom 1792, kedy je borovská
farnosť neobsadená. Posledným z rodu Felenkovičovcov
v dávnej minulosti sa na území Borova nachádzali rozsiahle
pivnice pre skladovanie vína, ktoré sa dopravovalo z juhu na
sever.
Žiaľ ani prvá ani druha teória nedisponuje žiadnymi
hmatateľnými dokladmi, resp. hodnovernými údajmi
v histografickej literatúre.
Zdá sa, že vysvetlenie treba hľadať inde. Najvierohodnejším
a zdá sa aj najpravdepodobnejším vysvetlením je teória o pôvode
názvu pochádzajúca z označenia starej lokality z čias kedy Borov
ako obec ešte neexistoval. Ak sa ponoríme myšlienkami do čias
dávno minulých a predstavíme si krajinu v okolí Borova (možno,
že aj takmer úplne odlesnenú v dôsledku pastvy) a prehodnotíme
priority v živote vtedajšieho človeka takmer s istotou by sme túto
lokalitu pomenovali ako miesto hory, kopca, či vrchu s výraznou
skalou. Nielen že skala - kameň v chotári dominoval na kóte
Brúsy v masíve Kamiany a bol v tomto kraji ako prírodný prvok
v širokom okolí ojedinelý (možno orientačný bod, možno kultové
miesto...), ale predovšetkým poskytoval aj životne dôležitú
surovinu bez ktorej vtedajší človek nemohol prežiť – zvlášť
vhodný materiál na výrobu mlynských kameňov. O tom že sa tu
ťažili a spracúvali kamene zachovali sa písomné záznamy. Z roku
1657 „kis banya“ (malá baňa) a z roku 1703 „kó banya“
(kameňolom). Takýto prírodný fenomén nemohol byť vtedajším
človekom prehliadnutý a tak lokalitu nazval podľa skaly.
Starí Slovania mali na označenie vrchov väčší počet slov.
Jedno z nich bolo aj „bor-dlo“, ktoré sa neskôr transformovalo na
slovenské „bralo“ označujúce vyčnievajúcu skalu. V ukrajinských
nárečiach sa na označenie skaly používa slovo „borolo“.
Názov Borov má teda staroslovanský základ a do súdobých
písomnosti ho istotne zapísal maďarský pisár (zaiste ovplyvnený
maďarským „bor“ – víno) v čiastočne zmenenom tvare.
Tak lokalita dostala meno ktoré logicky prevzala aj tu neskôr
založená obec. Nebolo to nič neobvyklé, skôr naopak. Vo väčšine
prípadov okolité obce prijali názov od názvu lokality (Čertižné,